Len som na neho dívala a pozorovala ako si v rukách žmolí nejakú vreckovku. Povedala som mu veľmi po tichu, že neoplatí sa mi žiť vo svete, kde nie som šťastná. Usmial sa na mňa. Cez jeho zvráskavenú, zarastenú a špinavú tvár som ten úsmev predsa len videla. Bol to priateľský ba až rodičovský úsmev. Pozrel sa smerom k nebesiam a povedal mi vetu, ktorá mi bude večne rezonovať v pamäti: ,,Vidíš ma, vidíš, že nemám úžasný život, nemám domov ani rodinu pri sebe, ale mám Boha a to ma napriek všetkého robí šťastným´´. Vtedy mi slzy začali tiecť ešte viac, nie preto, že by som sa naďalej ľutovala ale preto, lebo som vo svojej bolesti nevidela pokoru. 6 človek, ktorí je biedny, úbohý a často ľuďmi opovrhovaný mi ukázal, že všetko máme obetovať Bohu a to nás šťastnými spraví. Každý z nás má svoje ťažkosti a problémy ale myslím si, že ak človek chce dá sa to zmeniť, možno nie bohatstvom a luxusným životom ale láskou a silnou vierou.
Keď som sa ho spýtala, prečo nemá domov a prečo nie je s rodinou odpovedal mi jednou vetou, ktorou som to celé pochopila. Povedal, že Boh mu dal niesť taký kríž. Usmial sa na mňa znova, vstal a na odchode bolo počuť z jeho úst posilňujúce slová do života, také slová ktoré by som nečakala nikdy od neznámeho človeka: ,,Utri si slzy a vezmi si svoj kríž a kráčaj tak ako máš. Toho človeka som nikdy viac nevidela, ale pochopila som veľa vecí. Túžim pomáhať ľudom, ktorí to potrebujú a ktorí hľadajú Boha. Pomáhať biednym ľudom a ľudom bez domova.
